Moja babička bola skvelá žena. Vždy plná optimizmu a dobrej nálady, pracovitá a veľmi statočná a vďačná za každú maličkosť. Prežila vojnu, prežila vyhnanstvo, prežila aj smrť svojich blízkych a dožila sa obdivuhodného veku.
Spomínam na ňu často, najmä keď vidím dnešnú mládež, znudenú nadbytkom a pohodlím, ale stále nervóznu, nespokojnú a plnú požiadaviek.
Včera mi kolegyňa so slzami v očiach opisovala, ako bola s deťmi deň predtým v obchode. Krik, plač hádzanie sa po zemi. „Tá hanba, mesiac sa tam nemôžem ukázať“ – žalovala sa. Upokojil som ju: predavačky sú na to zvyknuté. Takéto scény tam majú možno každý deň. Hanba to síce je, ale nie jej. Ona je len jej obeťou. Dnes je skrátka taká doba.
Áno, dnes je iná doba. Túto vetu odjakživa používala mládež, keď si chcela odobriť niečo, s čím rodičia nesúhlasili. Aj ja som ju kedysi použil, lebo mi to poradili kamaráti. Môj otec, ktorému bola adresovaná, zareagoval adekvátne: capol mi pohlavok a povedal: „ Nepapuľuj.“ A bolo vybavené. Skúste to urobiť dnes, hneď máte na krku týranie detí.
Zdá sa, že z dnešnej „inej doby“ sme všetci „paf“. Staré pravidlá sú prežité a nové ešte nie sú. Každý má plnú hubu slobody a demokracie, čo si vysvetľuje tak, že dovolené je všetko. Hoci naši zákonodarci ich vymýšľajú čoraz viac, je tu čoraz väčší zmätok. „Beda tomu štátu, ktorý potrebuje veľa zákonov“ – povedal už Cicero. S tými morálnymi je to ešte horšie. Hoci kresťanov je tuším čoraz viac, kresťanskej morálky čoraz menej. „Cti otca svojho a matku svoju“ či „Nepokradneš“ je na smiech už aj tým, čo denne spínajú ruky k nebu. Načo je to dobré? Veď dnes je iná doba.
Zdá sa, že už niet toho svätého, čo by nás umravnil. Starší, ktorí tie pravidlá vďaka svojim skúsenostiam odjakživa určovali, sú dnes prehlasovaní za staré štruktúry a v podvedomí mládeže sa (znova) pestuje pocit zahnívajúcej minulosti, svetlých zajtrajškov a nebývalých možností. Pluralita názorov spôsobila, že dnes má každý iný názor a nevieme sa dohodnúť ani na pozdrave. Namiesto slovka „MY“, ktoré mnohým zaváňa prežitým kolektivizmom, sa skloňuje slovko „JA“, ktoré ale smrdí sebectvom. A ešte k tomu……..dosť.
Babička by sa čudovala, aký som nervózny.
Určite by sa ma spýtala, či ma nepoštípala besná včela.
Potom by ma pohladila po vlasoch a a povedala: „Neboj sa, z toho vyrastieš“.
Nuž, neviem. Asi by som jej povedal len to, že dnes je iná doba.