Už je to raz tak: čím sme starší, tým častejšie sa obzeráme do minulosti. Rozmýšľame nad tým, čo by sme, keby sme, a čo by bolo, keby bolo. Celé toto divadelné predstavenie, zvané život, je jediná a unikátna premiéra a ak neveríme v reinkarnáciu, je nám jasné, že žiadne ďalšie predstavenia už nebudú. Zazvoní zvonec, spadne opona.
Hovorí sa, že nikto učený z neba nespadol a život nám denne pripravuje situácie, ktoré sme ešte nezažili, ale musíme na ne reagovať správne. Z toho vyplýva, že každý narobíme spústu chýb. Koľkokrát by sme radi vrátili čas a niečo urobili inak !
Každý chlap by vraj mal v živote urobiť tri veci: zasadiť strom, postaviť dom a splodiť syna. Nuž, ja som už zasadil asi tak stovku stromov, pomohol postaviť tri domy, len na toho syna už akosi nedošlo. Napadlo ma to dnes pri ceste z práce, keď do autobusu nastúpili štyria mladíci s vyholenými hlavami. Kedysi sa hovorilo: dlhé vlasy, krátky rozum, ale toľko stupidity, koľko jej predviedli títo vyholenci, to sa hneď tak nevidí… Priznám sa, v tej chvíli som bol rád, že žiadneho syna nemám, lebo predstava zodpovednosti za podobného tvora ma priam vydesila.
Mládež je vraj našou budúcnosťou.
Tí štyria boli skôr nočnou morou.
Demografický vývoj je vraj neutešený.
Ubúdame.
Už začínam chápať ďalší dôvod, prečo.