pýtal sa kedysi jeden náš národný buditeľ a zdá sa, že potreba odpovedať na jeho otázku je aktuálna aj po stopäťdiesiatich rokoch. Vyhovárať sa na naše národné špecifiká, dané historickými súvislosťami je rovnakým alibizmom, ako ono okrídlené, ale kamenne statické: Na Slovensku je to tak, a svedčí len o našej bezradnosti, či až neochote čokoľvek riešiť.
Buditelia to u nás nikdy nemali ľahké, najmä tí národní. „To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo“ – spieva sa v našej hymne. Pre mnohých je ten spánok príliš krásnou drogou a tých, čo ich chcú z neho zobudiť, znenávidia na smrť. Ak je buditeľ „inostranec“, pošle ho do horúcich pekiel s odôvodnením, že cudzinec nám nemôže rozumieť. Ak je náš, vrhne sa naňho ako na zradcu, čo kydá do vlastného hniezda. Neochota zobudiť sa je taká silná, že našinec urobí všetko možné, aby nemusel urobiť nič. Statickosť, s akou prijímame rany osudu, je až dojímavá. Typický Slovák sedí v krčme, pije a nadáva. Sedí preto, aby nemusel chodiť, lebo chôdzou sa derú nohy. Pije preto, aby zabudol, ako mu všetci ubližujú a nadáva preto, aby mal pocit, že bojuje za spravodlivosť.
Áno, práve pocit nespravodlivosti je ten, čo nás kvári najviac. Všetci nám ubližujú, využívajú nás a okrádajú. Maďari, Česi, obchodníci, politici, rozhodcovia na hokejových zápasoch. S týmto pocitom sa rodíme aj umierame. Medzitým bojujeme. Okradni pána, kedy môžeš, pán ťa okradne, kedy chce – toto heslo poznali už naši pradedovia. Kradneme. Čokoľvek. Pocit, že tí hore kradnú ešte viac, nám dáva k tomu morálne právo. Štyridsať rokov spoločného vlastníctva naplnilo naše pitvory hromadami haraburdia, ktoré „sa raz možno zíde“, a naše duše pocitom zadosťučinenia, lebo Kto nekradne, okráda svoju rodinu.
Zmena režimu naše kradnutie zlegalizovala , dala zapravdu všetkým „záhončivým“ z čias minulých, veď Čo je doma, to sa ráta, a umožnila im lepší štart do čias budúcich. Tým ostatným, ktorí uverili bývalej morálke, zostala len útecha v bývalých heslách, Chudoba cti netratí či Čo tam po peniazoch, hlavne, že sme zdraví, prípadne aj závisť a ešte hlbší pocit nespravodlivosti. Čo sa chudobný človek natrápi, kým vyjde na psí tridsiatok.
Pasivita, s akou Slovák prijíma svoj osud, je fatálna. Zastavme sa, bratia, veď sa oni stratia. „Zastavme ich“ – to tu nikdy nebolo.
Jediný čin, ktorý v nás vzbudzuje pocit, že sa podieľame na veciach spoločných, je obliecť sa do sviatočného a ísť vhodiť lístok do volebnej urny. Ďalšie štyri roky potom už len nadávame na tých, ktorým sme tým činom pomohli ku korytám.
Máme inú možnosť?
Nevieme.
Hoci na všetko máme svoj názor, nezaujíma nás, či je reálny. Na zisťovanie faktov akosi nemáme čas. Musíme sedieť v krčme a presviedčať všetkých, vrátane seba, o svojich názoroch. Ak im ktosi uverí, je to pre nás dôkaz, že máme pravdu a rýchle zabúdame na to, že sme si ju vycucali z prsta. Ak sa nám darí aj naďalej, založíme politickú stranu, dostaneme sa do parlamentu a sami určujeme, čo je pravda a čo nie. Že na nás všetci naši voliči nadávajú? No a čo. Už je neskoro. Tí dolu nám môžu byť ukradnutí. Už môžeme hoci aj opití šoférovať.
Naša bieda, milý Ľudovít, leží v nás.
V našej hlave, neochotnej prijímať fakty a formovať si názor podľa nich.
V našej pečeni, stvrdnutej hektolitrami chľastu, čo odbúral milióny našich mozgových buniek.
V našom žlčníku, produkujúcom žlč v nadmernom množstve.
V našom žalúdku, neschopnom stráviť fakt, že ten človek s iným názorom nie je náš nepriateľ.
A hlavne v našom srdci, v ktorom je príliš veľa ľútosti k sebe a príliš málo lásky k ostatným.