Medulienka – zlatá panna.
Alebo to bola Mahuliena?
Nevadí.
Táto bola skutočná.
A vôbec sa jej tá prezývka nepáčila.
Ale ja som sa jej páčil.
Aspoň mi tak povedala.
Vraj som jej princ na bielom koni.
A more vraj miluje.
Ale peniaze nemám, veď vieš…
To je v pohode, to nechaj na mňa, veď sa poznáme už viac ako mesiac.
Áno, poznávali sme sa len mesiac, ale intenzívne.
Hneď druhé naše rande skončilo v mojej posteli a potom každé.
Spoznávali sme sa takmer každý deň.
Či skôr noc.
Nevadilo jej, keď som ju zobudil o tretej nad ránom, páčilo sa jej to v kúpeľni aj na kuchynskej linke, aj v pootvorených dverách na ceste do práce.
Bola zlatá, nie panna.
Naša izba v talianskom Lignane bola priestranná, s veľkou posteľou, pripomínajúcou trampolínu. Mala aj veľký balkón, spoločný s vedľajšou izbou, v ktorej bývali dve mladé dievčatá.
Skamarátili sa.
Sedávali na tom balkóne, čosi popíjali a chichúňali sa.
„Poď, ideme na pláž.“
„Prepáč, ale dohodli sme sa, že pôjdeme do mesta, po obchodoch a tak…“
„Fajn, tak idem sám.“
Zakývala mi prstami a pokračovala v rozhovore.
„Prepáč“ – zopakovala to slovko niekedy okolo polnoci asi tak po treťom vyvrcholení, a tuho ma objala – „Už budem dobrá.“
„Fajn“.
„Prepáč“ – povedala mi to slovko zvýšeným hlasom o dva dni, počas ktorých som ju takmer nevidel, -„ale neznášam, keď ma ktosi obmedzuje“.
„Fajn, tak si rob, čo chceš.“
Robila.
Tú poslednú noc spala na izbe s kamoškami.
Po ceste domov sme sa už ani nebavili.
Neporozumenie je hrozná vec.
Zbohom, Medulienka.