„Je niečo zhnité v tomto štáte dánskom“ – hovorí z javiska kráľovič Hamlet a mne tieto slová prichádzajú na myseľ až príliš často. Napríklad pri čítaní komentárov k niektorým blogom, lebo sa zdá, že my už máme občas problém dohodnúť sa aj na pozdrave. Novozískaná sloboda vo vyjadrovaní názorov nás priviedla k novému extrému: naraz je tých názorov až príliš veľa. Ak sa mám ešte chvíľu držať toho Hamleta, nevieme sa dohodnúť ani na tom, či „byť, či nebyť“.
Nie je to čudné?
Sme príslušníci jedného národa, zoštátneného dľa našej vôle už sedemnásť rokov, ale zdá sa, že stále nevieme, čo chceme. Presnejšie, akoby sme chceli každý čosi iné. Rozhodujeme o svojom osude sami, máme svoj vlastný parlament i vládu. Už sa nemusíme vyhovárať na kohosi, kto nám nerozumie, pretože nie je Slovák. Naša neschopnosť dorozumieť sa však vyzerá ako trest boží za stavbu babylónskej veže. Ktovie, možno je tou vežou naša samostatnosť. Možno sme neboli zvyknutí preberať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia, lebo odjakživa sme vedeli tak akurát nadávať na rozhodnutia iných. Vždy tu bol dáky vicišpán, či už maďarskej, rakúskej či českej národnosti, ktorý nás komandoval, takže sme vždy presne vedeli, na koho máme nadávať. To vedomie nás spájalo. Dnes sú „tam hore“ naši. Sami sme si ich zvolili, z vlastných radov. Sme spokojní? Je príznačné, že jeden z najkontroverznejších politikov je predsedom tej najnárodnejšej strany. Napriek všetkým „faux pas“, čo kedy vyrobil, je nám, priznajme si, sympatický. Prečo? Lebo vie tak krásne nadávať.
Posledná prognóza hospodárskeho rastu je oveľa optimistickejšia ako tá predošlá, dosiahne vraj až 4,1%, čo je v Európe po Švédsku najviac. Platy však porastú minimálne. Hospodárska kríza poučila našich zamestnávateľov o tom, že sme ochotní pracovať aj za horších platových podmienok, držať hubu a krok. Boli by hlúpi, keby to nevyužili. Dobre vedia, že sa zasa len zhrbíme a budeme pracovať viac a lacnejšie. Jediné, na čo sa zmôžeme, je potichu nadávať, ale to nikomu neuškodí. Neurobíme nič. Tým nadávaním si tak akurát podrývame zdravie.
Áno, hospodársky rast a makroekonomické ukazovatele, za ktoré nás chvália, sú výsledkom našej neschopnosti vydobyť si svoje práva, ako aj neschopnosti spojiť sa. Jedinec je totiž bezmocný. Vyhodiť ho zo zamestnania nie je problém. „Rozdeľ a panuj“ – je heslo, ktoré u nás platí priam ukážkovo. Práve rozdielnosť našich názorov a neschopnosť ťahať za jeden povraz umožňuje bohatnúť na nás každému, kto to vie využiť. Dedičstvo Svätoplukových prútov máme v génoch. Už stáročia sa nevieme zbaviť týchto „patogénov“. Hádame sa. V parlamente, v práci, doma, na blogoch. Prečasto len z púhej tvrdohlavosti. Túžba presadiť svoj názor je silnejšia ako všetky argumenty.
Už vyše dvadsať rokov čakám, kedy pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou, zatiaľ márne.
Pred vyše dvadsiatimi rokmi sme si sľúbili lásku, ale zdá sa, že je jej čoraz menej.
Porozumenia tiež.
A život nám uteká…