Pred časom prebehla v médiách správa o tom, že v istom veľkom meste usporiadali akciu na tému: objím čo najviac ľudí. Podľa výskumov totiž ľudské objatie pôsobí na inú ľudskú bytosť vyslovene pozitívne, nabije dotyčného endorfínmi a kladnými emóciami.
Verím tomu.
Neviem síce, ako by som sa zachoval, keby ma na ulici objala celkom cudzia žena či nebodaj muž, zato objatie od tej, ktorú milujem, mi tie endorfíny rozkmitá poriadne. Až tak, že mám chuť ju objímať čoraz viac…
Tá akcia bola celkom výnimočná.
Nič podobné som nikdy nevidel, naopak.
Z Ameriky k nám dorazili poplašné správy o sexuálnom obťažovaní, ktoré skončili pred súdom. Výsledkom takýchto správ je to, že slušný muž sa už na ženu radšej ani nepozrie, aby si nemyslela, že mu sexuálne haraší. Aj tu prišlo k tomu, že sa dobrý úmysel zvrhol v niečo celkom opačné a na výstrelky zopár úchylných jedincov doplatí slušná väčšina na jednej i druhej strane. Potom nečudo, že je tu čoraz viac osamelých ľudí.
Pre mužov je to stresujúce dvojnásobne, normálne ženy totiž od nich istú aktivitu očakávajú a ak je dotyčný nesmelý už od prírody, toto mu na sebavedomí určite nepridá. Tak sa z inak normálneho muža stane niečo, čomu ženy hovoria „poleno“, a musia aktivitu preberať samé.
Nič proti tomu.
Ženské zvádzanie je jednou z najkrajších ľudských činností a väčšine mužov to veľmi vyhovuje.
Ako to vyhovuje ženám, to nechám na nich.
Viem len, že objímať na ulici cudzie ženy by som sa asi neodvážil ani v rámci dobročinnej akcie.
Objímať tú, ktorú milujem, však túžim stále.
V našich zemepisných šírkach je to hádam ešte normálne.
Či nie?