Kedysi bola populárna pieseň s týmto názvom. Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš…týmito slovami sa začína rozhovor dcéry s otcom v jej texte, o ktorý ide predovšetkým, lebo hudba je len akýmsi doplnkom. Tá pieseň je už naozaj dosť stará a hoci dnes sa vyťahuje naozaj všetko možné, túto som nepočul už dlhé roky.
Prečo ju spomínam?
Lebo v čase, keď bola populárna som bol ja tým dieťaťom a môj otec, ktorý by sa bol so svojím dospievajúcim synom občas rád porozprával, sa k tomu akosi nedostal. Nie pre nedostatok času, ale preto, že ja som sa tomu vyhýbal. V puberte som nestál o otcove rady, lebo som si myslel, že môj život je úplne jedinečný a on mu nemôže rozumieť. Bol som taký hlúpy, že som nevedel ani to, aký som hlúpy. Môj otec bol však múdry, vedel toho o živote veľa, ale zomrel skôr, ako som to dokázal pochopiť.
Odvtedy mi chýba.
V nasledujúcich rokoch by som ho bol veľmi potreboval. Tak rád by som sa ho spýtal na radu, keď mi život priniesol hádanky, na ktoré som si nevedel odpovedať. Verím, že on tie odpovede poznal. Verím, že keby som za ním prišiel, určite by si na mňa našiel čas a venoval mi svoju lásku, o ktorú som ako pubertiak nestál, lebo bola taká samozrejmá, že som si ju nevážil.
Dnes už je neskoro.
Môj otec je dávno mŕtvy a už mi nič neporadí.
Dnes som otcom ja.
Moja jediná dcéra je odo mňa ďaleko a moje rady nepotrebuje.
Vie, že stačí zdvihnúť telefón a zavolať, vždy jej pomôžem.
Možno preto nevolá.
Ozve sa len na sviatky, zaželá mi všetko dobré a uteká späť, žiť svoj život bezo mňa.
Už celé roky čakám, že raz zazvoní telefón a moja dcéra sa ma spýta: povedz mi, otec…
Dodnes čakám márne.
A vážne sa obávam, že keď raz ten telefón zazvoní, nikto ho nezdvihne.
Všetci budú na mojom pohrebe.
Zatiaľ ešte žijem a čakám.
Každý deň, každú hodinu, už celé roky…