Stretli sme sa na pláži.
Poznáte to: kráčate bosý po mokrom piesku, omývanom vlnami, sem-tam vám nohy zmáča spenená voda, čo pohladí piesok a zmyje vaše stopy, pozeráte sa pod nohy a na ten piesok, či v ňom nenájdete mušličky…a zrazu sa ocitnete tvárou v tvár niekomu, kto kráča opačným smerom, lebo tiež je zahľadený pod nohy, a takmer do seba narazíte. Obaja zastanete, zdvihnete hlavy a hľadíte si do očí. Sekundu. Tieto boli modré, s nádychom do zelenej. V nasledujúcej sekunde s miernym úsmevom poviete: „Prepáčte“ – zahnete vpravo či vľavo a pokračujete…ale teraz to akosi nevyšlo, obaja sme chceli na tú istú stranu a asi trikrát do seba takmer vrazili naozaj. Tak sme sa rozosmiali a trvalo to asi tri ďalšie sekundy a to už je dosť času na zaregistrovanie, že je vysoká, štíhla, má zelené kvietkové plavky a vlasy s nádychom ryšavej. A to svoje „…schuldigung“ hneď opravila: „Ja tam, vy tam“. Potom sme sa už na seba len usmiali a pokračovali v ceste bez „prekážok“. Otočil som sa až asi po desiatich metroch, trocha neskoro.
Vstupná hala hotela Amfora bola klimatizovaná, v kožených kreslách sa sedelo celkom príjemne. Bol už večer, ľudia sa trúsili na prechádzky a tie dve dámy mi prišli spoza chrbta, jedna menšia v ružových, druhá vyššia v zelených letných šatách, mierili k východu, keď sa tá zelená otočila, pozrela na mňa tým svojím tyrkysom a usmiala sa: „Dobrý večer“.
Zdvihol som ruku, len taký mimovoľný akoby pozdrav, tak zastala a podišla bližšie.
O hodinu neskôr sme v tých kreslách sedeli obaja a smiali sa.
O pol druhej nad ránom na stoličkách v opustenom plážovom bare mi prezradila, že už dávno nestretla nikoho, s kým by si tak veľmi rozumela.
O pol tretej sme sa prechádzali bosí po pláži a potom vyliezli do posedu pre plavčíka, sedeli vedľa seba a pozerali úžasný východ slnka nad morom…
Na druhý deň sme boli spolu hore na kopci a na terase reštaurácie s panoramatickým výhľadom mi povedala o sebe všetko…
…a na ďalší sme zašli až celkom dozadu, kde more besnelo a vlny búšili do skál a bolo to tam trocha nebezpečné, tak som jej podal ruku, aby prešla cez tú skalu a to bol náš jediný dotyk…
Na druhý deň sme odlietali.
Vymenili sme si adresy, taká formalita…
…a o týždeň som dostal dopis, tak sme sa stretli a prechádzali sa a rozprávali…a ona mi to povedala…
…a vtedy som to urobil, lebo také slová mi vždy rozbúšia srdce, pohladia dušu a…
…a nič.
Bozkával som sa so ženou, ktorú som neľúbil, lebo ona ľúbila mňa.
Bozkával som sa s ňou znova, lebo bola šťastná a pozerala na mňa ako na svoju lásku a ja som ešte nikdy nevidel taký žiarivý tyrkys. A bola už noc a ona preskočila taký nízky plôtik na akejsi škôlke a natrhala tam pre mňa kyticu ruží a tŕne jej zranili prsty a ona mi priložila ten krvavý prst na pery a chcela, aby som prisahal, že ju nikdy neopustím…ale ja som to akosi zahovoril, lebo…
…lebo nič.
Tú krásnu, zaľúbenú mladú ženu som neľúbil.
Chcel som, naozaj.
Ale srdcu sa rozkázať nedá.
A nevedel som, ako jej to povedať.
…až neskôr.
Až príliš neskoro.
Zobrala si môj list zo sebou na chatu a zobrala si tam aj kopu tabletiek a všetky ich zjedla.
Zachránili ju.
Vraj v poslednej chvíli.
A ja…jej teraz píšem, že na ňu nikdy nezabudnem.