Alenka bola extrémistka.
Inak ju nazvať neviem.
Navonok krehká, zraniteľná, s romantickým kukučom blankytných očí, vzbudzujúcich až súcit. Už po jej prvých slovách som pocítil túžbu privinúť ju do náručia a chrániť pred zlobou tohto sveta. Keď som ju prvý krát pobozkal, celá sa roznežnela. Do očí jej vstúpili slzy, tak ich privrela a šepla: „ďakujem“. Trocha ma to zmiatlo, za bozk sa vraj neďakuje, ale pre istotu som ju objal a pošepol pár pekných slov. Rozplakala sa úplne. A medzi vzlykmi mi hovorila, že ju aj tak opustím, lebo je pre mňa určite len chvíľková záležitosť a určite to s ňou nemyslím vážne a že je sprostá, lebo hneď každému naletí…no uznajte, dokázali by ste také čosi sklamať? Ja som si myslel, že nie. Takmer som jej prisahal vernosť až za hrob.
To som nemal.
Hneď pri prvej návšteve ma požiadala, aby som vytiahol žiarovku vo veľkom lustri. Zhasnúť nestačilo, lebo ak by som náhodou zažal, neprežila by to. Intímne svetlo stolnej lampy pokladala za vyhovujúce, ale nabudúce som dostal za úlohu dať naň niečo červené, to ju viac vzrušuje. A to víno, čo som nalial do pohárov bol vraj veľmi zlý začiatok, lebo svedčí o mojej snahe opiť ju a využiť. A mimochodom, tie závesy na oknách sú príšerné, keď sa na ne pozrie, úplne stráca chuť. Naopak, môj spôsob milovania mi celkom schválila, vraj to bolo „takmer ono“. Ja som mal zasa dojem, že sa milujem s nafukovacou pannou, práve vytiahnutou z chladničky. Pred odchodom mi povedala, aby som porozmýšľal nad inou farbou stien a ešte vo dverách mi pohrozila prstom: „…a polepši sa“.
Keď mi o týždeň zazvonil telefón a ozvalo sa: „To si ako predstavuješ, to ja mám volať tebe?“ – bez slova som položil.