Na diskotéky nechodím. Nielen preto, že by som tam vyzeral ako dinosaurus, ale moje pohyby na parkete by mohli vyvolať u niekoho taký strašný záchvat smiechu, až by sa po…porušil hygienické normy.
Napriek tomu občas tancujem.
Pravdaže, tancom to nazývam iba ja, psychiatri majú pre tento druh pohybu iné meno.
Jeden môj kamarát nazýva tanec sexuálnym ventilom. Áno, ten ventil beriem, ale môže byť aj iný. Napríklad stresový. Ja sa potrebujem vyventilovať najmä vtedy, keď sa mi nedarí. Teda – nedarí, to je slabý výraz, musím použiť vhodnejší: keď sa všetko serie tak, že to už nejde vydržať.
Možno to poznáte: maximálne sa snažíte, presviedčate, argumentujete, dokazujete – a nič.
Nikto vás nechápe.
Urobí sa to inak.
Nepodarí sa.
Horšie to dopadnúť nemohlo…
A v tej chvíli sa všetci vrhnú na vás: prečo ste svoj názor nepresadil, keď ste vedel, že bol správny!
„Jsou chvíle v životě lidském, že se i hovado zblázní“ – hovorí klasik.
Mne sa v takých chvíľach sťahuje hrdlo, zdvíham labky ako Macko Pu, a odchádzam.
Je to moment kulminácie.
Niekto si povie: je čas opiť sa.
Pre mňa je to čas na tanec.
Tanec nad plačom.
Zaleziem do brlohu, zamknem sa na sedem zámkov, zatemním, zhasnem a pustím hudbu.
Tú moju.
Rituál začína.
Nie, radšej si to nepredstavujte, mohla by vás prejsť aj posledná štipka ilúzie o mojej normálnosti.
Prezradím len to, že do pol hodiny padám od vyčerpania a slzné kanáliky mám prepláchnuté aj na mesiac dopredu.
Našťastie, toto sa odohráva väčšinou cez deň, takže susedia zatiaľ neprotestujú.
Našťastie, inokedy som celkom normálny.
Bývajú aj iné.
Momenty kulminácie.
Sklamanie…
Zrada…
Niekedy nejde o život.
Niekedy niečo ten tanec aj vyrieši…