Do autobusu vošiel len s problémami. Taký veľký chlap sa ťažko zmestí do dverí aj keď je triezvy. Kúpil si lístok, otočil sa a rozhliadol po sedadlách, akoby hľadal niekoho známeho. Vonku už bola tma a vnútro osvetľovali len slabé žiarovky. Asi nikoho nevidel, tak prišiel za mnou.
„Ahoj“ –zvalil sa vedľa. „Teba poznám, ty robíš…tam. A čo, nadrábal si?“
Kývol som hlavou.
On tiež.
„Aj tá moja tam robí. A tiež furt nadrába.“
Tentoraz tou hlavou zakrútil, akoby to nechápal.
„Furt nadrába a trt zarába.“
Otrčil mi svoju veľkú, mozoľnatú labu.
„Ja som Fero.“
Podali sme si ruky.
„Čo to tam máte za poriadky, samé nadčasy a žiadne prachy. Aj ty máš taký malý plat?“
Pokrčil som plecami. Mal som 24, on o dvadsať viac, bol o hlavu vyšší a o pol metráka ťažší.
„Sa mi zdá, že ma tá mrcha podvádza“ – zahlásil nahlas, až sa okolosediaci obzerali.
„Si to zistím“ – pokračoval výhražným tónom, „a roztrhnem toho hajzla napoly.“
Vyzeral fakt nebezpečne.
„A ty si ženatý?“ – naklonil sa zrazu ku mne.
Zakrútil som hlavou.
„Nežeň sa.“ – buchol ma kamarátsky po pleci, až ma prehlo.
„A hlavne si neber mladšiu. Človek si myslí, že bohvie čo, ale nič. Načo je taká baba?“ – zareval znovu.
„Vieš“ – naklonil sa ku mne a takmer šepkal – „ja makám. Poctivo. Aj zarobím. Hádam si zaslúžim…“ – hlas sa mu zlomil do akéhosi chrapľavého vzlyku.
Neodolal som. Potľapkal som ho po pleci. Pozrel na mňa cez slzy a šepol:
„Si dobrý chalan“.
Potom už iba sedel a hľadel do prázdna.
Keď autobus zastal, zdvihol sa, unaveným krokom odkráčal k dverám a vystúpil.
Na ďalšej zastávke aj ja. Prešiel som k svojmu bytu a otvoril dvere. Zvonil telefón.
„Čau miláčik. Došiel si v poriadku? Ten môj je znova nametený. Už chrápe na gauči v kuchyni. Chcela som ti len povedať, že dnes si bol fantastický. Ešte sa celá chvejem. A milujem ťa, zlatinko moje. Aj ty ma miluješ? Miláčik, si tam? Haló, si tam?….“