Jeden z velikánov svetovej literatúry a dvorný radca Johann Wolfgang von Goethe napísal, popri svetoznámych dielach, aj jedno dosť nenápadné. Nazval ho Dichtung und Wahrheit, teda Poézia a pravda. Neviem presne, čo ho viedlo k tomuto počinu, ale domýšľam si. Možno sa vo chvíľach sebaspytovania zamyslel nad tým, koľko je v jeho preslávených dielach skutočnosti a koľko len vlastnej fantázie, keď mu toľkí ľudia toho Fausta uverili. Neviem, možno mu krivdím, lebo vraj Utrpenie mladého Werthera bolo celkom autentické. On sám sa vo veku osemdesiat rokov zaľúbil do šestnástky, a hoci Ulrika von Levetzow jeho lásku opätovala, o utrpení oboch nepochybujem.
Priznám sa, mne sa Erato, múza básnikov, vždy akosi vyhýbala. Kedysi som síce stvoril plný zošit „básní“, ale potom som sa chcel v tomto odbore vzdelať a učebnica poetiky mi tak akurát naštepila komplexy. Moje vzdelávanie skončilo, pokiaľ viem, pri termíne „Trochej“. Zošit putoval do pivnice, kde zapadá prachom až dodnes. Próza Realita zahájila frontálny útok na moju dušu, obsadila v nej všetky kúty a poéziu vyhlásila za Persona non grata.
Dnes už dokážem ľuďom, ktorí básniť vedia, tak akurát závidieť. Čítam si básne, obdivujem tú krásu a „remeselnú zručnosť“, vyžívam sa v pocitoch, ktoré vzbudzujú. A občas aj rozmýšľam nad tým „co tím chtěl básník říct“, lebo práve poézia umožňuje používať slovo vo viacerých významoch, pocitoch, dimenziách. Odhaľovanie inotajov a pocitové skúmanie slovných spojení býva občas priam dobrodružstvom. Múza básnikov je tajomná, nevyspytateľná, prekvapujúca – typická žena. Koľko je v nej pravdy, to vie asi len ona sama.