Pamätáš ešte na mňa?
Pamätáš, vtedy pri jazere…keď všetci večer odišli a my sme mali celú chatu len pre seba?
Pamätáš na tú noc?
Keď nebo bolo tak strašne blízko a mesiac sa kúpal vo vode?
Bála si sa, že ti bude zima, tak som ti doniesol ten môj starý sveter a ty si v ňom sedela pri ohni medzi mojimi nohami a už ti bolo teplo. Určite ti bolo dobre v mojom objatí, lebo si sa v ňom schúlila úplne celá a už o chvíľu ti svietili oči ako dva žeravé uhlíky. Už o chvíľu sa s nami zatočil celý svet a my sme vzlietli až kamsi do neba. A sveter bol na zemi a na zemi bolo aj všetko ostatné a už to tam zostalo celú noc, lebo sme nemali čas to pozbierať, lebo my sme už lietali v oblakoch a zmietali sa v tom opojení a opájali sa znova a znova, úplne nahí, úplne svoji, a každým milimetrom našich tiel spojení až do poslednej bunky, až do tej poslednej, a bol v tom smiech a bol v tom plač a bol v tom celý vesmír…A potom, keď sme si už iba hladkali ruky, tebe sa skotúľala po líci slza a povedala si: „Ani som netušila, že to môže byť až také…krásne“.
A potom sme sa spolu rozbehli a skočili s výskotom do vody, a mesiac vo vlnkách sa zbláznil a tancoval okolo nás divoký tanec radosti a my sme tam šantili ako dve malé deti a potom som ťa niesol na breh v náručí ako malú morskú vílu a zachránil ťa vo svojom objatí a potom sme sa milovali znova a znova skoro až do rána…pamätáš, hviezdička, pamätáš?
Tak veľmi som ťa chcel…
Tak veľmi si ma chcela…
Bol som tvoj muž a ty moja žena.
Ráno nás našlo v objatí, úplne nahých, úplne zničených, úplne šťastných…
…a ty si pootvorila jedno jazierko, usmiala sa a šepla: „ľúbim ťa“, a tesnejšie sa pritúlila…
Nikdy na to nezabudnem.
Pamätáš, čo bolo potom?
Pozbierali sme vonku šaty, obliekli sa a odišli.
Už som ťa nevidel, hviezdička…
Iba ten telefón…že vraj si hlúpa, že si to mohla predvídať…ale mi nič nevyčítaš…a že si bola v nemocnici…a že by určite malo moje oči…ale že musíš doštudovať, a tak sa už nesmieme vidieť, a že vraj…zbohom, láska…
Klap!
Už je to dávno.
Vraj už máš dve deti, hviezdič……..