Pamätáte sa ešte na Bambuľku?
A na deda Jozefa?
A na to, ako pekne, hravo a nenásilne ju učil všetko to, čo by mal vedieť každý slušný človek ešte prv, ako naplno vstúpi do života.
V jednom z dielov tohto večerníčkového seriálu ju naučí dve zázračné slovíčka, ktorými sa otvárajú zamknuté brány. V závere si zaspievali:
Dve zázračné slovká mám
So sebou ich nosím
To prvé je Ďakujem
A to druhé Prosím
Prečo o tom píšem?
Lebo si myslím, že takých zázračných slovíčok je viac.
Lebo život plynie nezadržateľne ako rieka a premárnené šance sa už nemusia vrátiť.
Lebo sú na svete ľudia, ktorí nás majú radi a ktorých aj my máme radi, a čakajú na to, že im to povieme, tak ako aj my na to čakáme.
Lebo to: „mám ťa rád“ či „ľúbim ťa“ má schopnosť otvárať bránu do srdca a nechať v ňom rozkvitnúť ten najkrajší kvet.
Lebo kvety treba polievať, inak zvädnú a zahynú…