Rozjímanie o domove

11. júla 2010, nautilus, Nezaradené

„Domov sú dlane, na ktorých smieš plakať“ – napísal kedysi jeden náš básnik a pravdivosť jeho myšlienky sa rokmi len znásobila. Hoci zdanlivo sú už dávno preč časy, keď sa muž vracal z boja späť do svojej jaskyne, kde ho čakala žena, ktorá mu ošetrila rany, nakŕmila ho, napojila a všakovak potešila, tá túžba po domove je stále rovnaká. Aj dnešný muž odchádza ráno do boja. Možno nie doslova zo sedemhlavým drakom či hordou krvilačných barbarov, ale príšer na neho číha dosť. Byrokracia, hlúposť, závisť a nenávisť sú netvory porovnateľné s dračími hlavami a o čo menej ho zraňujú na tele, o to viac hlodajú jeho psychiku. Brnenie je nevyhnutné.

Každý to rieši ako vie.

Niekto je bojovník, rozdáva rany napravo-naľavo, občas aj preventívne, rozsieva strach, aby sa sám nemusel báť. Iný sa stiahne do ulity, zmení si chovanie a vystrkuje len ten úd, ktorý v danej chvíli potrebuje. Taký sa vracia domov takmer nepoškodený a schopný ďalších potrebných činností. Až na výnimky však každý potrebuje vypnúť, potrebuje ten kútik v jaskyni, tú ženu, to pohladenie. Odnepamäti to bolo normálne. Žena bola vždy tam, kde ju muž hľadal, sedela doma, udržiavala oheň a čakala. Penelopa by vedela rozprávať. Všetko, čo bolo treba k životu, doniesol muž. Mäso na jedenie, kožušinu na odev, drevo na oheň.

Dnes je toho viac.

Všetko ten muž nedonesie.

Žena opustila jaskyňu a šla zarábať. Nielen z materiálnych dôvodov. Oheň udržiavať netreba, ústredné kúrenie ide samo.

A tak sa obaja – žena aj muž – vracajú večer z celodenného boja z príšerami dneška, obaja potrebujú vypnúť, potrebujú pohladiť.

Domov je miestom, kde právom očakávajú dlane, na ktorých by sa smeli vyplakať.

Obaja.