Niečo o mojej mame…

11. júla 2010, nautilus, Nezaradené

Je už naozaj stará.

Má vráskavú tvár aj ruky a keď ma nimi pohladí po tvári, cítim, ako sa trasú.

Nevidí, nepočuje.

Musím na ňu kričať.

Zabúda.

Včera som jej hovoril, že dnes ju zoberiem na prechádzku okolo domu a tešila sa na to, ale keď som jej dnes poobede povedal: „ideme“, celkom sa vyplašila: „preboha, a kam.“ Keď sa jej spýtam, či chce, vždy mi odpovie: „ako chceš ty“. Aj tie štyri schodíky jej už robia problém. Celý týždeň len sedí vo svojej izbe a pozerá televízor, ale keď prídem navečer z práce a chcem ju zobrať von,  ide práve dáky argentínsky seriál, tak nemôže. Potom sa stretneme a ona si posťažuje, že je stále zatvorená ako väzeň. „Tak poď, ideme teraz.“ Pozrie na mňa pohoršene: „Teraz? Veď už je neskoro“.

Pýtam sa jej, či nie je smädná.

Pokrčí plecami.

Minulú sobotu som varil, ázijská panvica je moja špecialita.

„Chutilo ti?“

Pokrčí plecami.

„Idem ti povysávať.“

Pokrčí plecami.

„Ako sa máš?“ – pýtam sa jej každý deň.

„Tak…“ – odpovie a pokrčí plecami.

Potom si posťažuje, že v noci zasa nespala. O polnoci si vzala Diazepam a o druhej už nespala znova. „Tak nespi cez deň“ – opakujem už po stýkrát. „Veď nespím“ – klame už stoprvý krát.

Zaviedol som jej do izby domáci telefón, aby mala viac súkromia, ale televízor jej hučí tak strašne, že zvonenie často ani nepočuje. Keď nezdvíha, štartujem. Otváram dvere v očakávaní najhoršieho. Sedí v kresle a spí. Vypnem televízor a chvíľu na ňu pozerám, ako odfukuje. Väčšinou potichu odídem. Niekedy ju pohladím po vlasoch. Preberie sa. „Ako si vošiel, keď som ťa nepočula.“

To nič, to všetko sa dá.

Horšie sú tie jej depresie.

„Načo som na svete?“ – spýta sa občas.

Väčšinou vtedy, keď mám v práci ťažký deň, hlava mi treští hlukom a nervy vibrujú ešte aj doma. Načo som na svete, pýtam sa sám seba, keď si pripadám ako hromozvod a odpadová rúra negatívnych emócií všetkých kolegov?

„Načo som na svete“ – spýta sa ma tá stará žena, otrávená nečinnosťou a dlhou chvíľou.

Vždy mi to pár sekúnd trvá, kým sa predýcham .

„Nato si na svete, mami, lebo ťa mám rád“ – odpoviem už po stý krát.