Nie, teraz nemám na mysli tú známu knihu od Ericha von Dänikena, v ktorej nás presviedča, že sme mimozemšťania. Chcem spomenúť iného spisovateľa, Jaroslava Haška. Začiatkom minulého storočia zásoboval noviny svojimi fejtónmi, ktoré neskôr vyšli aj knižne. O ich súčasnom vydaní neviem, ale v knižniciach ešte sú tie predošlé s názvom Dekameron. Obsahujú možno stovky tých jeho fejtónov, ktorých nadčasovosť sa potvrdila práve teraz, sto rokov od ich stvorenia. Kedysi som ich čítal s chuťou, veľakrát sa na nich zasmial a veľakrát krútil hlavou nad ľudskou hlúposťou, ktorú vedel Hašek tak skvele pranierovať. Čítal som ich s blaženým pocitom, že toto je už, našťastie, za nami a ľudia už takí hlúpi nikdy nebudú. Ani vo sne by ma vtedy nenapadlo, že tá doba sa raz vráti, že rozličné politické strany sa raz budú vzájomne napádať, že kariéristi budú zrádzať vlastných bratov a že ľudská hlúposť a obmedzenosť nezmizne. Hašek sám bol zakladateľom politickej „Strany mírného pokroku v mezích zákona“, ako karikatúry na neslobodu a nemohúcnosť obyčajného človeka v boji proti mocipánom. S údivom zisťujem, že dnes, sto rokov potom, sa taktika mocipánov príliš nelíši od tej vtedajšej. Staré triky, dobré triky. Akurát názvy sa zmenili. Obyčajný človek je stále rovnako bezmocný. Nečíha naňho síce nastrčený špiceľ Bretschneider, môže si hovoriť aj písať takmer všetko, čo len chce, ale nikto ho nepočúva. Psi stále brechajú a mocenská karavána ide ďalej. Aj Hašek by sa čudoval, ako málo sa za sto rokov zmenilo. Ale ktovie. Možno mal pravdu ten Däniken. Možno za to všetko ani nemôžeme, že stále opakujeme tie isté chyby. Možno sme všetci len bábkami v rukách zopár mimozemšťanov…