Tuším Igor Timko v ktorejsi piesni spieva „krásne je milovať, krajšie je byť milovaný.“
Neviem, ako sa vám to páči, ale ja mám neodbytný pocit, že toto je základný omyl. Pripomína mi to, odpusťte, tržnú ekonomiku. Akoby cenu malo iba to, čo dostaneme. Akoby život bol supermarket, v ktorom sa dá kúpiť čokoľvek: aj láska, aj spokojnosť, aj porozumenie. Beháme so svojím košíkom od regála k regálu a čím viac do neho nakladieme, tým sme nespokojnejší, lebo stále nám čosi chýba. Odmietame pochopiť, že predsa ak máme peniaze a sme ochotní zaplatiť, čosi nedostaneme. Už máme nový notebook, najnovší mobil, niektorí aj skvelé auto či rozprávkový dom, už sme sa z týchto vecí vytešili – a o pár dní je to tu znova. Zasa nám čosi chýba. Je to na šľaktrafenie.
Žijeme v dobe skratiek. Niektoré vydavateľstvá už vydávajú skrátené verzie slávnych románov, cez trávnik pred naším domom vedie skratka pre tých, čo nemajú čas obísť ho a vlastne aj vzťah medzi mužom a ženou má vyústiť v splynutie ich tiel v sexe, tak načo sa zdržovať nejakými okľukami. Ja som tovar, ty si tovar, tak dohodnime cenu a hups na to. Velia nám tak hormóny aj móda, a my predsa nechceme zaostať. Nejaké vodenie sa za ručičky je prežitok. Morálka? Nebuď trápny! Treba byť „in“. No áno, babička mi rozprávala, ako sa z dedkom stretávala pri studni, ako sa vždy triasla od nedočkavosti, keď sa blížila tá hodina a aká bola nešťastná, keď neprišiel, je to také milé a také starosvetské – ale ktože by to už dnes bral vážne. Dnes je iná doba! Ak niečo chcem, musím si to vziať, to je predsa logické. Ako by som mohol/mohla čosi získať tak, že to komusi dám? To je predsa blbosť! A čo to vlastne mám dať? Mám mu dať? Ha ha ha, takých by bolo!
Je vedecky dokázané, že srdce je len zhluk svaloviny, slúžiaci k prečerpávaniu krvi po ľudskom tele, teda akási pumpa – tú mala aj babka v záhradke. Naopak, nikto hodnoverne nepreukázal jeho fungovanie v oblasti pocitov a emócií, na to slúži mozog. Čo teda znamenajú také tie frázy ako: dať komusi srdce, či bolí ma srdce pre teba? A vôbec, ktože by túžil po bolesti? Čo to tá babka trepe, že na tie časy túženia a súženia spomína najradšej?
Ja neviem.
Nie som babka.
Ale rozumiem jej.
Všetci sa zúrivo ženieme za čímsi nepolapiteľným, lebo nevieme, že to, čo tak zúfalo hľadáme, je len v nás. Naháňame zlatú mušku a strieľame na ňu guľometom, aby sme si ju mohli zavesiť ako trofej do manželskej spálne nad posteľ, až už budeme svoji a „naveky šťastní“. Ani nás nenapadne, že zastrelená muška je mŕtva a teda bezcenná. Ani nás nenapadne, že tú mušku tým guľometom nikdy netrafíme a to, čo sme zastrelili, je niečo úplne iné. Ani nás nenapadne, že dávať je niekedy viac, ako brať, že každý dostane od života len to, čo mu sám dá.
Priatelia, prajem vám veľa šťastia.