Starý pán Kováčik bol komunista. Všetci to o ňom vedeli. Chodil s veľkou taškou plnou komunistických novín po meste a prihováral sa ľuďom.
„Ako sa vám darí, pane? Ste spokojný“.
Málokto sa pristavil. Cudzí len nedôverčivo pozreli na toho starého otravu a tí, čo ho poznali, sa iba usmiali, mávli rukou a pridali do kroku. Priznám sa, ani ja som nemal veľa chutí cestou z práce hovoriť o tom, ako sa mám. Môj zamestnávateľ krachoval, hrozilo prepúšťanie a navyše, ponáhľal som sa na vlak.
„Ako sa máte, pane?“ – spýtal sa ma viackrát a ja som sa vždy len usmial a pridal do kroku.
Raz nastúpil aj do vlaku. Do odchodu zostávalo ešte pár minút a tak ich využil na to, aby ľuďom ponúkal tie svoje noviny. Nepochodil. Každý len odmietavo pokrútil hlavou. Keď odchádzal, ešte sa vo dverách obrátil a povedal:
„Nebojte sa, ľudia, strana na vás nezabúda“.
Mladší vyprskli smiechom, starší sa len usmiali.
Ktovie, čo všetko si pomysleli.
Je to už desať rokov.
Prepustili ma z práce, presťahoval som sa.
Do svojho rodiska chodím len zriedka.
Minulý týždeň som sa ale znova ocitol na tej našej stanici, do odchodu vlaku zostávalo pár minút, tak som sa – akosi inštinktívne – poobzeral po pánovi Kováčikovi.
Nebolo ho.
Nikto ma neoslovil.
Nikto sa nezaujímal o to, ako sa mám.
Všetci sa kamsi ponáhľali.