O piatej hodine ráno bola morská hladina tichá, hladká a jagavá ako zrkadlo. Prvé slnečné lúče sa ešte nepredrali spoza mohutného skalnatého kopca nad ním a tak sa v tej hladine odrážala len ružovo modrá farba neba.
Ticho a kľud, pokoj a mier.
Zišiel som po cestičke dolu na pláž v zálive, v túto hodinu ešte bez jediného človiečika, zhodil zo seba všetky znaky civilizácie a ponoril sa pod hladinu mora. „Nevím, jak vám, ale mně tohle připomíná křest“ – spieva Honza Nedvěd, a práve tak som sa cítil. Najprv vám voda tak trocha vyrazí dych, ale už vzápätí je to slasť priam božská. Jediné slovo, ktorým viem pomenovať túto chvíľu, je šťastie.Vynoril som sa nad hladinu, lapajúc po dychu a vďačný za tento okamžik.
Postoj, chvíľa, si krásna.
Stačí pár sekúnd a všetky starosti, všetky trápenia a problémy sú kdesi ďaleko. Príroda je mocná čarodejnica, stále nám dokáže dať oveľa viac dobra ako my sami.
Zaplával som ďalej od brehu, až tam, kde sa už prvý slnečný lúč rozlial po hladine ako tekuté zlato a všetky kvapôčky žiarili ako iskričky z ohňa. Každý môj pohyb roztancoval to svetlo v bláznivom tanci plnom radosti a každá vlnka šantila v tom jase ako zmyslov zbavená.
Zázraky existujú, len ich treba nájsť.
Keď som vyšiel z vody na breh, celá pláž sa už kúpala v žiari vychádzajúceho slnka.
Vďaka ti, more, za túto chvíľu.