nepoznáš ma, nikdy sme sa nestretli a ja ani neviem, ako vyzeráš, ale čosi o Tebe už viem.
Rád by som Ti napísal pár slov.
Pudí ma k tomu môj zmysel pre spravodlivosť a možno aj chorobná túžba vracať stratené veci, zvieratá či ľudí tam, kam patria. Mám tiež zvrátenú úctu k popísaným papierom a ak po ceste z práce vidím v smetiaku pri chodníku odhodenú knihu, celkom bez hanby ju vytiahnem, očistím, a napokon ju aj úplne drzo prečítam.
Prepáč.
Netuším, ako sa Tvoja diplomová práca dostala do koša.
A chcem veriť, že nie Ty si ju tam hodila.
Chcem veriť, že ti ju niekto ukradol, a dozvediac sa z nej o sebe nepríjemnú pravdu, v zlosti ju hodil do prvého smetného koša. Jemu by som tiež rád čosi povedal, ale keďže jeho existencia je iba mojím dohadom, nechám si to pre seba a sústredím sa teraz na Teba.
Zaujímaš ma.
Nielen pre obsah Tvojej práce, ale hlavne preto, že si vzbudila moju fantáziu. Pri Tvojom mene je totiž aj adresa, Malá Lehota, a ja sa nemôžem ubrániť predstave okolností, za ktorých si tú prácu vytvárala.
V duchu vidím váš dom, ktorý postavil Tvoj otec, vidím aj ten kopec, týčiaci sa za ním a tie polia, čo Tvoji rodičia celé roky obrábali v nádeji, že ich deti sa už budú mať lepšie, vyštudujú a takúto ťažkú prácu už nikdy robiť nebudú. Viem si živo predstaviť tie ich mozoľnaté ruky, ktorými Ťa pohládzali, keď si bola maličká a ešte mozoľnatejšie, keď si už bola veľká a mala dosť síl, aby si im pomohla.
Nepomohla si im, mala si dôležitejšiu prácu, musela si študovať, musela si sedieť doma a vytvárať tento spis, aby si sa mohla stať učiteľkou, učiť deti a nemusieť sa plahočiť na roli. Neviem, možno boli práve jarné práce, u vás bolo v tomto čase vždy roboty vyše hlavy, každý rok na jar sa rodičia strašne nadreli, kým zasiali, okopali, vypleli, vždy si ich ľutovala a dúfala, že ich nesklameš, že keď vyštuduješ, postaráš sa o nich a v starobe už nebudú musieť takto drieť.
Som si istý, že Ťa ušetrili všetkého zlého, aby si mohla dokončiť knihu, ktorú práve držím v rukách, určite sa tou motykou zaháňali v nádeji, že Ti tým pripravujú lepší život. Aj keď možno tušili, že ten ich svet bude pre Teba, až vyštuduješ, trocha priúzky, že v meste poznáš niečo iné a lepšie, že až budeš tá učiteľka, budeš žiť ako pani, nie ako slúžka.
A tak si tu, vo svojej detskej izbietke kládla na papier také tie cudzie výrazy, ako napríklad multifaktoriálny problém, behaviorálny prístup, ostpenitenciálna starostlivosť, lebo tak si to od Teba vyžadovali tí páni z mesta. Kým rodičia sa hrbili nad riadkami zemiakov a motykou si vyrývali do dlaní nové mozole, Ty si sa musela sústrediť na úplne iné, cudzie problémy. Kým oni prešli jeden riadok po koniec humna, Ty si stvorila vetu Alkoholizmus epsilon sa stotožňuje s alkoholizmom, zvaným aj dipsománia, teda kvartálne pijanstvo.
Už bol večer, zemiaky okopané, ale Ty si mala napísaných iba pár riadkov, nedarilo sa Ti, bola si nervózna, takže keď rodičia prišli unavení domov, museli Ťa ešte ukľudňovať, neboj sa, to zvládneš, to prejde, oddýchni si, dokončíš to zajtra.
Len Ty sama vieš, koľkokrát sa takéto i podobné situácie opakovali, len Ty vieš, koľko síl, odriekania a trpezlivosti ťa stálo štúdium na vysokej škole a čo všetko si vytrpeli Tvoji rodičia.
Pravdupovediac, vôbec Ti nepomohli.
Tie ich prízemné starosti sa vôbec nedali porovnať s takou vážnou témou, akú si mala na pleciach Ty, veď si to len predstavte,
Drogová závislosť mládeže.
Oni sa s tým nikdy nestretli.
V Malej Lehote bolo od nepamäti toľko práce, že na takéto veci tu nikdy nebol čas, priestor a ani dôvody. Maximálne raz za čas to ktosi prehnal v krčme a potom robil doma poriadky, aby bolo o čom hovoriť, ale drogy?
Kieho čerta rohatého!
To sú príliš panské huncútstva.
To sú mestské vynálezy, tu na také čosi nie je, chválabohu, čas.
Isteže, musela si sa im pochváliť. Určite sa zaujímali o to, čo to vlastne tá ich dcéra tak krvopotne tvorí, čo to je za dôležitý problém, keď si s ním nevedia poradiť ani také študované hlavy, ako sú páni profesori a zrejme preto tú prácu zverili ich dcére.
Museli vedieť, za čo môžu byť na svoju dcéru hrdí.
Milá Danka, verím, že boli na Teba hrdí.
Hoci nerozumeli ani za mak tomu, prečo sa ich dcéra na to, aby sa mohla stať pani učiteľkou, musí trápiť vecami, s ktorými sa nikdy nestretla a ktoré by ani, nebyť školy, nikdy nepoznala, lebo najlepšia skúsenosť s drogou je žiadna skúsenosť, určite Ti držali palce, aby si zvládla aj túto skúšku.
Verím, že boli na Teba hrdí, keď sa Ti to podarilo a Ty si promovala.
Predstavujem si, ako sa vyparádili do sviatočného a šli vtedy s Tebou na tie promócie, aj ako to s Tebou potom oslávili.
Už sú to tri roky.
Neviem, čo bolo ďalej.
Neviem, či si dostala učiteľské miesto tam u vás, asi nie, asi si musela odísť za prácou do mesta, s rodičmi si sa už toľko nevídala, takže oni sa stále hrbia nad tou motykou v humne a podporujú svoju dcéru, veď viete, aké sú tie učiteľské platy mizerné a aký je život v meste drahý.
Možno si v tom meste spoznala aj iné stránky vecí, možno si sa svojmu výskumu venovala aj naďalej, možno si prišla na to, aká si bola kedysi mladá a hlúpa.
Možno si zmúdrela.
Možno si už okúsila to, o čom si písala…
Milá Danka.
Stále ešte dúfam, že nie Ty si svoju prácu hodila do odpadkového koša.
Neviem ani, ako vyzeráš, ale mám o teba strach.