Hrošia koža

2. júna 2010, nautilus, Nezaradené

Jedna moderná poučka hovorí, že šťastie človeka je priamo úmerné jeho odolnosti k vonkajším vplyvom. Inými slovami: hrošia koža – základ úspechu.

Chodím po svete už zopár rokov, ale stále sa mi nepodarilo dostať túto pravdu do krvi. Som špongia. Nasávam peripetie tohto sveta a pripúšťam si ich oveľa viac, ako je zdravé. Trpí mi nervová sústava aj srdcovo – cievny systém a adrenalín so mnou občas poriadne zametá. Ľudská hlúposť, sebectvo a bezohľadnosť ma trápia aj u tých, ktorí mi môžu byť ukradnutí.

Nie sú.

Kradnutie mi vadí tiež.

Vo veži mi strašia také tie trápne frázy ako humanizmus, človek človeku človekom , či musíme si pomáhať. Mám dokonca úplne zvrátenú teóriu o tom, že veď práve citlivosť a vnímavosť sú tie najľudskejšie atribúty rodu Homo, že práve ľudskosť je to, čo človeka stavia na ten najvyšší stupienok v živočíšnej ríši. Trvalo tisícročia, kým sa ľudia naučili spolupracovať a práve spolupráca je tým, čo mu pomohlo dostať sa tam, kde je. Môžeme dlho diskutovať o tom, či to bolo dobré, ale jedno je isté: dnešný človek by bez svojho spoločenstva a výsledkov jeho práce neprežil. Jedine so svorkou svojich za chrbtom je taký silný, aký je.  Či sa nám to páči alebo nie, sme závislí od iných, ale chováme sa občas tak, akoby to boli práve naši blížni, kto nám tu najviac vadí.

Jasné, svet je preľudnený.

Jasné, ťažko si môžeme vážiť čosi, o čo zakopávame na každom kroku.

Možno práve premnoženosť ľudského rodu je na vine, že sme si prestali vážiť nielen jeden druhého, ale často aj sami seba. To však nič nemení na skutočnosti, že každý z nás je úžasným, nesmierne zložitým a do detailov prepracovaným originálom, aký nemá v živočíšnej ríši obdobu. Nech si pisatelia sci – fi vymýšľajú čokoľvek, ešte nikdy príroda nedosiahla takej dokonalosti ako u človeka. Stačí aj povrchné štúdium anatómie a prídeme na to, akým skvelým strojom je ľudské telo, a to ani zďaleka nepoznáme všetky jeho funkcie.  Kam sa hrabú počítače! Ešte ani zďaleka nepoznáme všetky tajomstvá svojho mozgu a jeho schopnosti, ale namiesto toho, aby sme im dali možnosť rozvíjať sa, zámerne ich zabíjame, otupujeme a obliekame do hroších koží, lebo sa nám zdá, že sme príliš precitlivení.

Človek je generáciu od generácie dokonalejší, len musí mať možnosť rásť. Musí mať možnosť nasávať nové skúsenosti a poučiť sa z nich. Naše komplexy z nedokonalosti sú iba jedným z múdrych nástrojov matky prírody, ktorým kontroluje svoje dielo, aby príliš nespyšnelo a nezaspalo na vavrínoch. Ak nám k zabitiu komplexu menejcennosti nestačí vedomie, že sme zvíťazili v behu tisícok spermií, stačí sa pozrieť na svoj blog: koľkí z tých miliónov živočíšnych druhov na zemi by toto dokázali? My sme vyhrali prvú cenu už tým, že sme ľudia. Dážďovky, myši ani slimáky toľko šťastia nemali.

Nezáviďme tupým tvorom, ani z vlastného rodu, my máme na viac.

Nedovoľme zaostalým primitívom, aby nám diktovali svoje pravidlá a štepili do nás svoje teórie o hrošej koži.

Hrochy ju ešte potrebujú, ale my už hádam nie.