Niekedy je mi strašne smutno.
Čím som starší, tým viac spomínam, hlavne na to pekné, a hoci sa zo všetkých síl bránim pocitu ľútosti, občas sa mu neubránim. Občas ma prepadne ťaživý pocit, že som čosi zmeškal, že už mi čosi ušlo a nikdy sa to nevráti.
Hovorí sa, že človek by nikdy nemal ľutovať to, čo urobil, ale len to, čo urobiť nestihol, a to je presne ono. Vždy som sa snažil žiť v zhode so svetskými i morálnymi zákonmi, lebo tak mi to prikázali a nikdy ma nenapadlo, že život je hlavne o tom, čo sa nesmie.
Nesmie sa hlavne to, čo je pekné.
Nesmie sa vraj hlavne to, pre čo stojí za to žiť, a povedali mi to asi preto, aby ma uzavreli do väzenia z príkazov a nariadení, aby som nevidel, čo sa deje tam, vonku, na slobode.
Tam vonku si totiž každý robí len to, čo sa mu páči a nestará sa, či sa to smie, tam vonku je zasľúbená krajina, plná nebeských slastí, do ktorej ma nevpustili, lebo som im uveril. Nasadili na mňa nielen svetské zákony, ale aj moje vlastné svedomie, určite vedeli, že tento policajt ma ustráži. Nedovolil som si porušiť ani zákony, pri každom náznaku o vybočenie ma okamžite potrestali, ale toho najspoľahlivejšieho strážcu som si akiste naočkoval sám. Porušenie morálky sa stalo mojou nočnou morou, sám som si nasadil putá, sám som sa zatvoril do klietky cnosti a slušnosti. Spútal som svoje inštinkty, srdce som zabil rozumom. Naučil som sa ovládnuť aj tie najprirodzenejšie túžby, nikdy som im nedovolil, aby ma ovládli a udusil ich v zárodku.
Keď sa dnes obzriem dozadu, môžem byť pokojný.
Vždy som sa snažil nikomu neublížiť, pomáhať a robiť to, čo odo mňa žiadali. Nemám nepriateľov, som pomerne zdravý, žijem si relatívne spokojne. Väčšina túžob, čo ma zhrýzala zamlada, odišla, tak ako sa postupne a nenápadne vytratila aj nádej, že život mi ešte prinesie nejaké nečakané šťastie. Som zmierený s tým, že nič také mi už nehrozí, naopak dúfam, že sa už nič výnimočné nestane.
Môžem byť spokojný.
To len keď spomínam na mladosť, príde ten smútok.
Čo by som, keby som… okúsil to jablko zo zapovedaného stromu.
To len keď sa mi vynoria z hĺbky dve oči, čo sa mi kedysi vryli do mojich a potom až kdesi do duše a zostali tam podnes, to len keď zazvoní dievčenský smiech a ja sa strhnem, tak ako kedysi, to len keď pohladím hodváb a hneď je tu spomienka na to, na čo sa zabudnúť nedá. To sa mi potom rozoznie struna, kedysi umlčaná, a rozvibruje všetko to potláčané, všetko to zamrežované a nasilu zabúdané, a stiahne sa mi všetko to vnútri, tak ako vtedy, tak ako vtedy…
Nemám rád ľútosť.
Nemám rád smútok.
Neviem ani to, čo by som, keby som… bol znova mladý.
Viem iba to, že sa mi kedysi niečo zarylo do srdca a zostalo mi tam.