Ten názov som si požičal z jednej katastrofickej sci-fi poviedky, ale sľubujem, že ďalej to už bude len naša všedná, že vraj normálna každodennosť, teda tá, ktorá je občas katastrofická a občas aj tak trochu sci-fi.
Nedávno som si na inom blogu prečítal veľmi sugestívnu a smutnú spoveď jednej mladej, zrejme aj krásnej, citlivej a z hľadiska dnešných priorít aj úspešnej ženy, ktorej by – bez poznania jej duševného stavu – mohli stovky iných len závidieť. Ona je však taká nešťastná, že čoraz viac myslí na samovraždu. Nikto z jej blízkych to vraj nevie, lebo všetci ju poznajú ako okúzľujúcu spoločníčku a skvelú manažérku…ale na blog si prišla vyliať srdce, aby uvoľnila ten pretlak depresívnych emócií.
Tak neviem.
Mám dojem, že toto je jedným z najstrašnejších symptómov tejto doby. Myslím, že ešte nikdy v histórii druhu Homo nemali jeho nežnejšie polovičky toľko možností, ako teraz – ak sa mýlim, opravte ma. Nie je to až tak dávno, čo mohli iba ak variť, prať, rodiť a čakať na návrat mužíčka – nech už bol akýkoľvek. Toľko utrpenia, koľko ho vtedy museli niektoré preskákať, to si dnes už ani nevieme predstaviť. Život bol pre ne väčšinou len ubíjajúca drina a služba svojmu „pánovi“. V časoch našich starých mám to bolo akosi normálne.
Moja babička bola veľmi statočná žena. Preskákala dve vojny, porodila a vychovala štyri deti, pochovala muža, pochovala aj jedného zo svojich synov. Celý život nebola u lekára, nemala ani zdravotnú kartu, tú jej zakladali vo veku 87 rokov, tri týždne pred smrťou. Zomrela na rakovinu, vraj ňou trpela už celé roky. Viem, že občas sa skrútila od bolesti, a keď sme sa jej pýtali, čo jej je, odpovedala: to nič, to prejde, len sa musím trocha predýchať. A keďže už o chvíľu sa znova smiala, žartovala a nalievala optimizmus nám, oveľa mladším a zdravším ľuďom, závideli sme jej to zdravie a tú jednoduchú terapiu…a keby som sa jej spýtal, či niekedy pomýšľala na samovraždu, pozrela by na mňa so súcitom v očiach a spýtala sa, či ma nebolí hlava.
Tak neviem.
Áno, je iná doba.
Áno, dnes sú úplne iné nároky na psychiku.
Niekedy nepomáhajú ani najnovšie psychofarmaká…
Rád by som však tej mladej, úspešnej žene pomohol, a keď si spomeniem na svoju babičku, napadne mi terapia, ktorá pomáhala jej.
Trocha vzduchu tu hádam ešte máme…