Pietne a s úctou opatrujem jednu starú knihu.
Hoci ku knihám všeobecne prechovávam len tie najkrajšie pocity, túto si vážim obzvlášť. Napísal ju Arthur Schopenhauer a v origináli má názov Die Welt als Wille und Vorstellung, teda Svet ako vôľa a predstava.
Teda – nieže by som bol prudkým zástancom iracionalizmu, to naozaj nehrozí, takisto chápem, že niekto môže myšlienky v nej vyslovené pokladať za prežité, nezodpovedajúce rytmu dneška, ja sám sa naopak pokladám za gnostika a realistu, ale možno práve preto mám tú knihu tak rád.
Pamätám sa, ako som ju prvýkrát čítal, doslova s otvorenými ústami hltal tie fantazmagorické riadky, pretĺkal sa húštinami nezrozumiteľných výrazov a neskutočných myšlienkových pochodov, s akými som sa dovtedy nestretol ani náhodou. Bolo potrebné prečítať si ju znova a ešte raz, aby som ju pochopil, aby sa mi dostatočne dostala pod kožu. Bolo potrebné nechať tie odvážne vety uležať, skonfrontovať ich z mne dovtedy známym svetom, aby som dokázal oceniť jej hĺbku. Netvrdím, že súhlasím so všetkým, čo je v nej napísané, netvrdím dokonca ani to, že všetkému rozumiem, ale je isté, že vo mne zanechala dosť výraznú stopu. Občas si totiž nasadím okuliare, ktoré mi ponúkla, a svet je zrazu celkom iný. Ten svet všade okolo je naraz mojím, všetko to, na čo sa dívam, je naraz iba zrkadlom mojich vnemov, pocitov a myšlienok a ja sa cítim byť doslova pánom nad tým svojím svetom. V tej chvíli si uvedomím tú hlbokú pravdu, že vlastne všetko to, čo vidím, počujem a prežívam ide cezo mňa, že všetko to sú len moje pocity a teda to všetko môžem ovplyvniť. Tak ako môžem ovplyvniť svoje myšlienky, tak môžem ovplyvniť aj svoje pocity a reakcie na podnety zvonka, a teda prispôsobiť si svet na svoj obraz.
Je to vlastne strašne jednoduché, robia to denne stovky a tisíce ľudí, veď každý vidí a počuje to, čo chce, alebo aspoň si z toho vyvodí to, čo chce, a nemusí ani čítať Schopenhauera. To iba racionalisti si predstavujú, že udalosti a svet sú nemenné, to iba zarytí materialisti sa nazdávajú, že všetko sa deje z vôle kohosi iného a preto nasilu menia svet, celý život s ním bojujú, revoltujú a búria sa proti prírode, bohu či ostatným, hoci by aj im úplne stačilo, keby si len nasadili tie správne okuliare.
Už prastará poučka hovorí, že ak chceš zmeniť svet, začni od seba.
Stačí len vedieť, čo chcem.
Stačí si uvedomiť, ako chcem žiť, a podľa toho sa chovať.
Ja napríklad chcem byť spokojný.
Nechcem sa rozčuľovať nad neprávosťami, nechcem sa hnať za mamonom, slávou či zabudnutím, chcem svoj život naplniť radosťou, lebo môj materialistický duch mi hovorí, že mám len tento jeden život, viac ich mať nebudem.
Mám na to fintu: teším sa.
Lebo, verte mi, stále je na čo tešiť sa.
Keď je zima, teším sa, že bude leto, teplo, pôjdem k moru a bude mi fajn. Nemyslím na tie horúčavy, prach a štrapácie z cestovania, to až keď budem sedieť v autobuse späť, budem sa tešiť zas na domov a pokoj, na zimu, keď sa už nebudem nikam hnať a kedy sa budem môcť znova tešiť na leto. Keď som v práci, teším sa, že pôjdem domov, že budem so svojou láskou a že nám bude spolu fajn, a keď som s ňou a začína mi liezť na nervy, teším sa, že pôjdem do práce a tam sa zasa budem môcť na ňu tešiť. Vo dne sa teším na noc, na to, že si oddýchnem a dosýta sa vyspím, ráno sa zasa teším, že čosi nové cez deň zažijem. Keď mi je zle, teším sa, že mi zas bude lepšie, keď mi je dobre, teším sa tomu a verím, že mi tak bude stále.
Vyberám si zo života to, na čo sa môžem tešiť a robím to.
Som na svete rád, lebo som si život podriadil svojej pozitívnej vôli. Som pánom svojho sveta, lebo ho vnímam taký, aký chcem, aby bol. Veď aj v tom najhoršom je ukrytá nádej, že bude lepšie, veď keď je najhoršie, už môže byť iba lepšie.
Ak nie tu, tak niekde inde.
Stále je na čo tešiť sa.
Je to rozhodne zdravšie, ako hľadať na svete negatíva a rýpať sa v nich.
Teším sa na vaše reakcie…