Je to strašné.
V tomto skazenom a násilníckom svete aby sa človek hanbil prejaviť to, čo je v ňom ľudské.
Vraj sa odľudšťujú vzťahy.
Vraj sa k sebe chováme ako divé zvery.
Neviem, čo toto prirovnanie hovorí vám, ale ja si musím spomenúť na to, ako som raz v lese stretol srnku. Prekvapila ma, stála tam bez pohnutia asi tri metre odo mňa a hľadeli sme si do očí. Na niekoľko sekúnd sa medzi nami nadviazala taká tá mimozmyslová komunikácia, ona zrejme skúmala, čo môže odo mňa čakať a ja, prekvapený tým, že neušla, som s údivom zisťoval, aký má nežný a zamatový pohľad. Napokon ušla, asi si z toho môjho neprečítala nič dobré, alebo možno jej zavelili inštinkty, ale po pár sekundách zmizla v hlbinách lesa. Vo mne však už navždy zostala tá mäkkosť, ten zamat, ten mier.
Videl som odvtedy už veľa očí, skúmal hĺbky mnohých pohľadov, ale toľko nehy som u žiadnej z ľudských bytostí nenašiel. Len niektoré sa priblížili. Len sem-tam sa mi zazdalo, za pohľadom tých modrých či hnedých očí sa skrýva čosi viac, ako len dravá človečina, či si tu podmanila už celý svet a stále nemá dosť, stále len dobýja.
Možno som naivný, keď v tomto svete stále hľadám tú srnku, ten zamat, ten mier. Možno som z inej doby, keď chcem nájsť čosi, čo si tu úspešne zabíjame ako prežitok, lebo dnes vraj len silní víťazia. Možno je mi ľúto za časmi, keď ľudia sedávali na lavičkách pred domami a vítali jeden druhého, keď si boli vzácni a mali sa radi. Vždy som si myslel, že slovom Humanizmus sa vyjadruje čosi, čo je plné mieru, pochopenia a lásky, vždy som si myslel, že ľudskosť je synonymom pohladenia po duši.
Dnes neviem, asi som sa mýlil.
Asi som sa celý čas mýlil, veď ľudia už dobyli celý svet. Podmanili si prírodu a srnky vyhnali kamsi veľmi ďaleko. Rozbehli sa a bežia ten maratón k smrti bezhlavo a bez milosti. Kosia to všetko okolo, trávu aj stromy a hlavy tých slabších, čo nechcú pochopiť, že život je boj. Bežia ten maratón k smrti a neboja sa ani tej, veď obete sú prípustné a vstanú noví bojovníci.
Je mi to ľúto…