Tam kdesi za obzorom

Ako pubertiak som sníval o pustom ostrove. O mieste, kde by som bol len ja a more a nekonečný vesmír. Samota bola pre mňa vytúženým miestom na rozjímanie o nesmrteľnosti chrústa, mojej obľúbenej téme. Neskôr, keď sa mi do krvi dostali akési hormóny, na ten ostrov pribudla aj spolužiačka Mirka a to, čo sme tam spolu vystrájali, to ani nechcite vedieť…

Časom ma tieto sny opustili, predsa len človek je tvor spoločenský a aj keď mi ľudia občas lezú na nervy, asi by som trvale bez nich nevydržal. Po Mirke prišli ďalšie, a ja som si ich, len tak zo zotrvačnosti, testoval. Keď už sa puto medzi nami zdalo byť dosť pevné, každej som sa spýtal, či by bola ochotná ísť so mnou na ten pustý ostrov. Musím povedať, že všetky do jednej sa toho zhrozili. Láska-neláska, toto teda nie. Neviem presne, či si len nevedeli predstaviť mňa ako jediného tvora vo svojej blízkosti, alebo im ženská praktickosť bez televízora a automatickej práčky vykreslila hrôzostrašnú predstavu takého života, ale reagovali okamžite. Nie. Pudy nepustia.

Dnes je mi jasné, že na rozjímanie o čomkoľvek nie je potrebná úplná samota, stačí taká čiastočná. Napríklad na záhrade pod hviezdou oblohou. V objatí s milovanou ženou to musí byť romantické, možno aj pre tú ženu. Je však veľa ľudí, ktorí sú osamelí aj uprostred davu. Porozumenie a taká tá ľudská človečina sú čoraz vzácnejšie a objatia sa človek nedočká často celé roky. Aj mnohé medziľudské vzťahy, napríklad manželstvá, pôvodne vznikajúce z veľmi romantických dôvodov, časom zovšednejú a stane sa z nich rutina, v ktorej už po romantike nie je ani stopy. Bozky sú čoraz zriedkavejšie, objatia zmiznú, milovanie sa stáva len akýmsi povinným športom. Telá sú spolu, duše na míle ďaleko. Niekdajší slovník zaľúbencov, plný nežností, zdrobnelín a šteklivých prekáračiek zmení formu na stroho oznamovaciu, podráždene  opytovaciu, často až hádavú. Súzvuk duší, ktorý dal tých dvoch dokopy, sa zmení na boľavú disharmóniu štekavých pazvukov, ktorý trhá uši aj tú dušu…

Utekáme.

Hľadáme ten svoj pustý ostrovček, kde by sme boli sami, kde by nás nikto nezraňoval, kde by sme mohli byť takí, akí chceme byť. A možno tam nájdeme aj svojho Piatka, ktorý sa nepýta a nešteká, ale zato je ochotný načúvať. Možno aj objať. Možno aj pohladiť … hľadáme spriaznenú dušu, lebo samota medzi ľuďmi je tá najhoršia. A túžba po ľudskej blízkosti najsilnejšia…