Tam kdesi za obzorom

Niektorí ľudia nemajú ani potuchy o tom, čo sa deje dolu.

Sedia si na voze a kochajú sa výhľadom zhora na svet. Z tej výšky vyzerá príjemne, priateľsky a nekonfliktne. Slniečko na nich svieti, oni sa vyhrievajú v jeho lúčoch a preberajú tú energiu aj do svojich názorov.  Nemajú ani potuchy o tom, že dolu pod kolesami je dáke oje, ktoré ktosi ťahá. Ani netušia, kto to je a ani ich to nezaujíma.  Osudy ľudí, zapriahnutých do voza sú im cudzie a ukradnuté.

Tomuto svete vládne kult krásy a mladosti. Väčšina ľudí každodenne sadá pred svoj obrovský, širokoúhly a farebný iluminátor a sleduje pikošky zo života celebrít, súťaže krásy či detaily spoza veľkej mláky a ani nevedia, čo práve v tej chvíli robí ich stará a chorá mama, lebo zatelefonovať jej by pre nich znamenalo zosadnúť z voza a ísť sa pozrie tam dolu, kde nie je taký pekný výhľad, ale len blato, bolesť a starosti…

Keď sme si zobrali moju mamu bývať k nám, starali sme sa už niekoľko rokov o svokru. Hoci obaja pochádzame z viacdetných rodín, napokon skončili obe naše mamy u nás. Niektorí ľudia nemajú ani potuchy o tom, čo to znamená. Niežeby boli nevládne, to zatiaľ nie, no stareckých depresií sme si užili požehnane. Psychiatri aj psychológovia majú svoju pracovnú dobu, tá padne a idú domov relaxovať. My nie. Svoju mamu máte 24 hodín denne a vyhodiť z ordinácie ju nemôžete. Ani keď zjavne simuluje. Ani keď ju zhrýza nuda a pocity márnosti, musíte ich riešiť, hoci už padáte na hubu od naháňania sa za chlebom ich každodenným. A nikto vás nevysadí z kolotoča papať, cikať, kakať, ani keď práve riešite závažný problém z prasknutým radiátorom či nezaplatenou faktúrou. Babky vám neveria ani to, že doba sa zmenila, že nič už nie je také ako za socializmu a nič nie je samozrejmé. Moja mama mi až do smrti nedokázala uveriť, že ceny v obchodoch nie sú rovnaké a že nikto obchodníka za ich nekresťanské zvýšenie nepostihne. Že pokazený sporák vám domová správa nevymení zadarmo, ale musíte si to zaplatiť a zariadiť sám. Že k lekárovi s prázdnou peňaženkou chodiť nemôžete. Že ani ten načúvací prístroj, ktorý nosila, nebol zadarmo. Podozrievala ma z toho, že si to len vymýšľam, takže som všeličo radšej kupoval za svoje, aby ma nepokladala za úplného lumpa. Moji súrodenci, ktorí o dnešnom svete vedeli všetko, si aj tak mysleli, že to robím len preto, aby som sa dostal k jej dôchodku a hoci vedeli, ako dobre je o ich mamu postarané, nikdy mi nezabudli dať najavo podozrenie, že na ich mame zarábam…

Sú ľudia, ktorí nemajú ani potuchy.

O tom, čo sa deje za múrmi domov a bytov v ich susedstve. Hltajú srdcervúce príbehy z televíznych obrazoviek a slzia nad vymyslenými osudmi hercov, ktorí ich dokážu tak presvedčivo zahrať. Život ich najbližších ich nezaujíma. Zísť z voza a pozrieť sa, ako je to v skutočnosti s ich vlastnou mamou je príliš drsný zásah do ich citlivej dušičky, naučenej len na trblietavý život celebrít. Nechcú sa zaujímať o to, ako to zvláda ten, kto sa obetuje a aby zahubili zlé svedomie, radšej naňho nakydajú. Nenávisť je im oveľa bližšia ako vďačnosť.

Myslím, že takto žije veľmi veľa ľudí.

Dnes je to vraj normálne…