Tam kdesi za obzorom

Dievča mohlo mať asi dvadsať rokov. Mala dlhé čierne vlasy a – na rozdiel od svojej kolegyne – šatkou nezakryté. Po palube lietadla sa pohybovala s eleganciou a istotou aj počas turbulencie a usmievala sa na tých cudzích chlapov – pasažierov, celkom tak, ako jej európske kolegyne. Zjavne patrila už k moderným arabským ženám, ktoré islam nechápu ako prekážku v emancipácii.

Boeing 737 spoločnosti Air Cairo mal meškanie, čo je bežné, takže africkej pôdy sme sa dotkli až nadránom.  Mohamed dopravný nás čakal hneď za letiskovou halou, ale kým sme prešli všetky policajno-byrokratické  kontroly a vyplnili vízové kartičky, nad púšťou už svitalo. Z amplióna blízkej mešity znel ťahavý spev muezína, vyzývajúci k rannej modlitbe.

Dobré ráno, Afrika.

„Egypt sa prebúdza“ – prehlásil o pár hodín neskôr Mohamed firemný. „Máme dobrého prezidenta, práve je na návšteve Ameriky ako prvý z arabských prezidentov. Skutočne má záujem na tom, aby urobil z Egypta modernú krajinu a s teroristami nekompromisne zatočil. My nemusíme nikam emigrovať, my si urobíme aj z vlastnej krajiny raj na zemi. Máme potenciál vyrovnať sa európskym krajinám, chce to len investície a trocha aj zmeniť spôsob myslenia.“

Hotel bol kedysi jeden z najlepších, teraz už ale dosť poznačený časom. Ako všetky egyptské hotely  trpel prezamestnanosťou, muži v modrých košeliach sa starali o čistotu na izbách, v zelených od rána do večera zametali trávniky, v žltých obsluhovali v jedálni, v červených v baroch…a všetci sa stále kamsi presúvali, s metlami, vozíkmi, tácňami…a vyzerali nesmierne zaneprázdnení…ako všetci, ktorí dbajú na to, aby bolo vidno, že pracujú…lebo nezamestnanosť je v Egypte obrovská a sto euro mesačne je pre nich skvelý plat, ktorým živia často mnohopočetné rodiny. Európanov tu bolo v tomto čase málo, len zopár nemeckých štamgastov, ktorí tu trávia tuším celé zimy, hoci začiatkom apríla už teploty presahujú tridsiatku a voda v mori má 24-25.

Egypt má vraj tri zásadné problémy: nedostatok pitnej vody a nedostatok elektriny. Preto sa vláda rozhodla riešiť ich radikálne: výstavbou továrne na odsoľovanie morskej vody a najväčšej solárnej elektrárne na svete. Oba projekty už bežia a podieľajú sa na nich aj zahraničné firmy. Najmä  odsoľovacie zariadenie na pobreží Červeného mora je nutné na odstránenie tzv. faraónovej pomsty, ako nazývajú vplyv miestnej vody, dovážanej cisternami z veľkej diaľky,  na zažívací trakt európskych  turistov.

Tretím problémom je mentalita ľudí. Hoci turistický priemysel výdatne živí egyptskú ekonomiku už dosť dlho, stáročiami naučený zvyk natŕčať ruku trvá. Bakšiš je slovo, ktoré tu počujete viackrát denne, hoci v moderných zariadeniach ho pomaly nahrádza novšie: money.  V hoteloch majú zamestnanci žobranie zakázané, ale vždy si vymyslia službičku, za ktorú pýtať odmenu považujú za spravodlivé. Mimo hotelov je to ešte očividnejšie, takže ak vám niekto len prisunie stoličku či podá papier na utretie rúk, je to služba, za ktorú si zaslúži bakšiš, a ak ho nedáte, ste automaticky chrapúň bez štipky slušnosti.

Hoci moderní Egypťania vidia svoju budúcnosť sľubne a na africké pomery je Egypt naozaj moderný, myslím si, že v Níle pretečie ešte veľa vody, kým sa krajina faraónov naozaj zmení.  Tradícia natŕčania rúk asi tak skoro nevymizne.  A koľko negatív sa sem – popri nesporných pozitívach – dostane zo západného sveta, to sa ešte len uvidí…