Tam kdesi za obzorom

Zdá sa, že áno. Čoraz viac debát v rôznych médiách je stopnutých, čoraz viac článkov je sťahovaných z verejne prístupných portálov. Sloboda slova začína byť znova obmedzovaná.

Pravdupovediac, veľmi sa tomu nečudujem. Neviem, ako je tomu v zahraničí, ale na Slovensku si pod pojmom „sloboda“ veľa ľudí predstavuje permanentné porušovanie pravidiel, často len tak, zo športu. Bez ohľadu na to, či to komusi ublíži a lebo nie.  Keď čítam niektoré – mierne povedané – slaboduché reakcie niektorých „komentátorov“, mám pocit, že žijeme v štáte frustrovaných primitívov, ktorí si svoje komplexy riešia tam, kde ich to nič nestojí.

Julo Satinský kedysi napísal krásny článok „O patinovaní“. Opisuje v ňom túžbu nás, Slovákov, po ničení. Máme vraj chorobnú žiadzu krásne, nové a dobré veci zapľuvať, zaprdieť, zasviniť. V novom autobuse prilepíme na sedadlo tu žuvačku, tu šušník, keď nás nikto nevidí odtrhneme nálepku či prerežeme koženku. Aj keď väčšina ľudí má pekné veci rada, stále je dosť takých, ktorým ich ničenie prináša akúsi tajnú radosť.

Aj na internete je to podobné. Ukrytí za anonimytou svojich nickov si podaktorí z nás užívajú slobodu a demokraciu tak, že kazia všetko dobré, čo sloboda slova prináša. Tam, kde je to dovolené pľujú, osočujú, ubližujú. Hodnotné príspevky renomovaných odborníkov, ktorí sa natrápili s vyhľadávaním faktov, aby ich zadarmo venovali verejnosti, dokážu oflusať tak, že ten dobrý človek stratí všetku chuť písať ďalšie články. Každý hodnotný portál tak stráca na kvalite a zmocňujú sa ho diletanti a hlupáci, ktorí v mene slobody slova píšu len sprostosti.

Nie je to dobré.

Kvôli zopár kazisvetom je demokracia okliešťovaná, aby nenarobila ešte viac škody. Doplatia na to tí, ktorí si ju vedia vážiť a nezneužívajú ju. Ak si máme skutočne vládnuť sami, musíme si vedieť sami aj urobiť poriadok s tými, ktorí nám vedome či z hlúposti škodia. Ak to dokážeme, potom cenzúra nebude potrebná.