Tam kdesi za obzorom

Tento blog je úžasná vec. Každý, kto zvládne ťukanie do klávesnice tu môže takmer bez obmedzenia vyjadriť svoj názor na čokoľvek. To je niečo, čo tu v minulosti nebolo. Vďaka ti, internet.

Viem, o čom je reč. Napísal som stovky článkov a splodil šesť knižiek, ale vždy boli problémy s vydaním a distribúciou, lebo papier je drahý a návratnosť investície čoraz horšia.  Ľudia už knihy prestávajú čítať a každý vydavateľ si dobre rozmyslí, čo zaplatí a čo nie.  Zato ukladať písmenká na obrazovku môže každý, kto chce. Aj ten, kto nepozná pravopis. Je smutné prehŕňať sa hrubkami od človeka s vysokoškolským diplomom, ale ešte smutnejší býva zavše zmysel jeho slov. Občas mám pocit, že mu praskol žlčník. Isteže, sem-tam menšie vybočenie zo slovníka neuškodí, dáke to korenie čitateľ uvíta, ale rozlievať po svete nenávisť? Komu to prospeje? A napádať iných za odlišný názor – to je čo? Ako môžem velebiť demokraciu a zároveň komusi zapchávať hubu? A hlavne: ako môžem pre seba žiadať úctu, keď sám si nevážim nikoho?

„Hlboko s vami nesúhlasím, ale urobím všetko pre to, aby ste mohli slobodne vyjadriť svoj názor“ – povedal Voltaire. Neviem, ako vy, ale ja si myslím, že prasknutý žlčník patrí na chirurgiu, nie na blog.

Zdá sa, že na Slovensku si už nevážime nikoho a nič. Možno je to tým, že staré ideály sme zahodili a nové nemáme. Možno už máme na výber len medzi väčším a menším zlom, medzi väčšími a menšími grázlami. Slušní ľudia sa kamsi stratili. Neviem. Nerozumiem pojmu „celebrita“, kedysi žiadne neboli, zato sme dokázali oceniť aj dobré stránky svojich blížnych, hoci neboli dokonalí. Dnes už tuším hľadáme len zlo.

Hovorí sa, že každý človek je originál. Ani odtlačky prstov nemáme rovnaké, a čo hlavu? Napriek tomu sme dokázali prežiť spolu tisícročia a nevyzabíjali sme sa. Naopak, je nás čoraz viac. Práve vďaka spolupráci sme dokázali to, čo žiadny iný živočíšny druh na tejto zemi. Skončí naša civilizácia len preto, že sa neznesieme sami medzi sebou? Nebolo by to v histórii zeme po prvý krát.  Dnes sa však pýšime tým, že sme vyspelí, sami seba nazývame korunou tvorstva – ale úcta k blížnemu? Aj pes jej má viac. A možno sú to len obyčajné komplexy. Keďže si nikto neváži nás, prečo by sme my mali? Všetci si sťažujeme, aký je svet skazený, ale prispôsobujeme sa tomu a snažíme sa pokaziť aj my. Prestali sme ťahať za jeden povraz, už ťaháme každý za seba a jeden proti druhému. Všetci sme si nepriateľmi. Úcta k človeku je nepodstatná, dôležité sú peniaze a moc. Otázku spolupráce nahradila otázka, ako prinútiť iných konať v náš prospech. Homo homini Lupus.

Nie, tadiaľto cesta nevedie.

Vážiť si nás bude len ten, koho si budeme vážiť my.

Zahoďme kompexy a podajme si ruky…