Založ si blog

Luxor

Luxor je pojem.

Môj prvý dojem z neho bol okamžitý: štyridsať v tieni.

Po vystúpení z klimatizovaného autobusu to bol šok.

Náš sprievodca Ašra, dosť pojašený chalan, nás porozdeľoval na skupinky podľa národností. Keďže slovenský ani český sprievodca s nami nešiel, rozhodli sme sa pre ruštinu.

Veľký Ammonov chrám v Karnaku je miestom, ktoré je bez náležitej prípravy ťažké pochopiť. Kým nezasvätený tu vidí hlavne hromady kamenia a niekoľko odretých sôch, pre človeka poučeného je to miesto zázrakov.

Zázrakom je tu v prvom rade čas.

Keď uvážime, že tento chrám tu stál už pred viac ako štyritisíc rokmi, je to na zamyslenie, ale to si málokto dokáže predstaviť. Naše hrady a zámky sú proti tomu batoľatá, aj keď už v ruinách. Kult boha Ammona vládol kedysi mocnou rukou a mohol si dovoliť bohaté svätostánky, z ktorých tento bol najväčší.

Aj to je zázrak.

Areál tohto chrámu sa rozprestiera na ploche vyše osemdesiat hektárov, vrátane posvätného jazera a bočných chrámov.

Najväčšmi však udivuje, a to zrejme aj nezasväteného, predstava, ako kedysi túto stavbu budovali. Veľká stĺpová sieň je tvorená vari stovkou mohutných pilierov, takých ťažkých, že by si s nimi sotva poradila aj naša dnešná moderná technika. Každý z tých stĺpov je husto pokrytý hieroglyfmi a kresbami, oslavujúcimi najvyššieho z bohov starej i novej ríše či niektorého z jeho synov faraónov.

K chrámu sa vchádza slávnou alejou sfíng, ktorá bola kedysi dlhá vyše kilometra, dodnes sa z nej zachovalo asi sto metrov, po oboch stranách je lemovaná sochami s baraními hlavami, Ammonovými symbolmi. Pred hlavným chrámom stojí obrovská socha Ramzesa I. so svojou ženou, oveľa menšou.

Ako nám bezchybnou ruštinou prezradil náš sprievodca, Ramzesov bolo jedenásť a on, uklonil sa, je dvanásty. Mal o tomto mieste solídne vedomosti, kedysi vraj pracoval so sovietskymi archeológmi a vyznal sa aj v hieroglyfoch, čo okamžite dokázal tým, že napísal na kamennú dlážku chrámu týmto písmom mená všetkých štyroch žien z našej skupiny, sprava doľava, zľava doprava i zhora nadol.

Ruským turistkám sa snažil zalichotiť aj poklonou, ktorú zložil sovietskym inžinierom za pomoc pri budovaní Asuánskej priehrady, ležiacej dvesto tridsať kilometrov proti prúdu Nílu, ale boli to dosť mladé dievčatá a nezdalo sa, že by tá poklona na nich urobila dojem. Skúsil to teda nakoniec radou, ako sa majú brániť pred dotieravým domorodcom, ktorý by chotel jejo pocelovať, vraj treba povedať: La, šakran.

Kočky sa len uškrnuli.

Zašli sme až k posvätnému jazeru, prezreli si kresby na zadnej stene chrámu a poobdivovali ďalšie sochy a obelisky. Bola však strašná horúčava a my sme sa poponáhľali do tieňa stĺpov v hlavnom chráme, odkiaľ sme ešte zašli do bočného chrámu Ramzesa III., kde bol takisto tieň. Hodinka v chráme v Karnaku bola dosť krátkym časom na dokonalé prežitie toho, čo toto miesto znamenalo, ale v tejto horúčave bol aj to obdivuhodný výkon.

Hneď po obede nás hnali k rieke. Nastúpili sme do menších člnov, ktoré už o chvíľu vyrazili pomedzi veľké lode, kotviace pri brehu, krížom cez Níl. Opustili sme mesto živých a smerovali na západnú stranu rieky, do mesta mŕtvych.

Ako povedal Egypťan Sinuhe, kto sa raz napil vody z Nílu, tomu už žiadna iná voda na svete smäd neuhasí.

Boli sme tu.

Najdlhšia rieka sveta je v týchto miestach široká asi osemsto metrov a bol som prekvapený čistotou jej vody, ale ako som sa dozvedel, neradno sa v nej kúpať, tobôž sa jej napiť. Číha v nej totiž bilharzióza, zákerná choroba, proti ktorej je Stredoeurópan bezmocný.

Asi po štvrťhodinke plavby sme pristáli na druhom brehu, kde postávalo niekoľko zo dvanásťročných mládencov, ktorí nám ochotne pomáhali vystúpiť po dosť strmom brehu, pričom medzi zuby precedili slovko bakšiš tak, aby to náš sprievodca nepočul, ten ich však už poznal a odohnal skôr, ako mohli na nás zarobiť.

Autobus nás zaviezol na parkovisko pred ďalšou z egyptských atrakcií. Memnonove kolosy sú vlastne dve sediace sochy faraóna Amenhotepa III, ktoré kedysi sedeli pred jeho, dnes už nejestvujúcim, chrámom. Hoci boli poškodené zemetrasením i drancovaním, stále sú obrovské a pôsobia majestátnym dojmom.

Prv, než sme vošli do Údolia kráľov, mohli sme cez okná autobusu pozorovať hrobky vysoko v skalách a domčeky niekdajších strážcov hrobov dolu pod nimi. Prednosť dostal, ako inak, kšeft.

Alabaster je druh mramoru, zväčša nažltlej farby, ktorý sa tu kdesi ťaží, vyrábajú sa z neho ozdobné predmety a je tu, pravdaže, aj alabastrový inštitút, kde možno dostať kúpiť skutočné poklady, nielen z tohto, ale aj z iných nerastov, malachitu, granitu, nefritu.

Je isté, že Anubis sklamal.

Tento božský strážca mŕtvych nedokázal zabrániť vyrabovaniu všetkých hrobiek veľmožov v Údolí kráľov a ešte menej tomu zabránili kedysi ich strážcovia, tí sa vraj na rabovaní priamo podieľali. V priebehu stáročí bolo z hrobov ukradnuté všetko, čo malo nejakú cenu a slávny Carterov nález Tutanchamónovho nevyrabovaného hrobu je iba výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo.

Egypt bol vykradnutý.

Slávna história a nesmierne poklady tejto krajiny skončili bohvie kde a nemožno sa vôbec čudovať dnešnej egyptskej vláde, že zakázala vyvážať akékoľvek kamene, historické či prírodné artefakty, za hranice.

V údolí kráľov sme mali možnosť navštíviť tri hrobky, ktoré sú najľahšie dosiahnuteľné. Z parkoviska autobusu stačí prejsť zo tristo metrov po prašnej ceste a nazrieť do jaskýň, ktoré boli miestami ich posledného odpočinku. Okrem malieb na stenách a drevenej rakvy tam toho veľa nevidno, iba v poslednej je kostrička syna jedného z faraónov, je malá a zrejme zomrel pri pôrode. Jaskyne sú dlhé zo desať metrov a žiadnych pokladov v nich niet, napriek tomu sa v nich nesmie filmovať ani fotografovať. Všadeprítomný policajt na to upozorňuje pred každou z nich.

Napriek tomu, že hrobky kráľov žiadny veľký zážitok neposkytujú, má toto miesto akúsi mystickú atmosféru. Neviem, či to spôsobuje majestátna hradba kamenných kopcov nad údolím, či ticho, ktoré tu panuje, a či iba posvätnosť tých slnkom rozžeravených skál, ale mal som pocit, akoby sám Ammon-Ré hľadel na mňa priamo zo slnečného kotúča a sledoval každý môj krok. Podobný pocit mávam iba vo veľkých chrámoch a tam, kde panuje niečo, čo presahuje moje chápanie i zmysly, napríklad smrť.

Údolie kráľov je miestom, kde čosi visí vo vzduchu a vy cítite, že je to silnejšie ako všetko ostatné na tomto svete.

Luxor a jeho okolie je miestom, ktoré zanechá trvalý dojem…

 

Lampičkové deti

14.12.2018

Moja babička bola statočná žena. Dokázala sa aj v ťažkých časoch vojny sama postarať o rodinu a nakŕmiť svoje tri deti, keď muž bojoval na fronte. Neskôr nám, svojim vnúčatám, rozprávala viac »

Keď Amík dupne, slovač zalezie

13.12.2018

Tak nám zasa náš Veľký brat udelil lekciu z demokracie. Toľko sme sa nevedeli dohodnúť, aké stíhačky kúpime, že musel prísť strýko Sam, plesnúť nám poza uši a rozhodnúť za nás. viac »

Veľký brat je tu

28.11.2018

Veľká Británia, monarchia aj bašta demokracie a náš vzor, sa dlhodobo prezentuje vo svete ako ochranca morálky a fair-play hry. Značka Made in England predstavuje etalón kvality a požíva vo viac »

hudajda, jemen, prístav

Saudská Arábia aj Irán privítali dohodu, ku ktorej dospeli obe strany v Jemene

14.12.2018 19:04

Dôjde k stiahnutiu jemenských vládnych síl, ako aj síl povstalcov z prístavného mesta Hudajda.

Gabriela Matečná

VIDEO Matečná: Zobudiť sa musia aj poľnohospodári

14.12.2018 18:00

Do poľnohospodárstva má pritiecť 110 miliónov eur. Mínus 1,4 miliardy eur v obchode s potravinami sa nedá zastaviť zo dňa na deň, tvrdí ministerka Matečná.

Stefan Löfven

Švédsky parlament odmietol Löfvena ako premiéra

14.12.2018 16:55

Tri mesiace po parlamentných voľbách, ktoré skončili patom, Švédsko stále nemá vládu.

francúzsko, žlté vesty

Francúzske úrady a polícia sa pripravujú na ďalšie kolo protestov žltých viest

14.12.2018 16:17

V Paríži i ďalších mestách zatvorených mnoho múzeí, galérií a ďalších pamätihodností.

nautilus

Nejasné správy o zlatých muškách

Štatistiky blogu

Počet článkov: 486
Celková čítanosť: 831601x
Priemerná čítanosť článkov: 1711x

Autor blogu